Rady, tipy a skúsenosti mamičiek detí s jazykovými ťažkosťami (1.časť)

Hneď na úvod to najdôležitejšie – ĎAKUJEM mamičkám, ktoré boli ochotné podeliť sa so svojimi príbehmi. Uvedomujem si, že „rozprávať“ o tejto téme nie je vôbec ľahké, a preto si ešte viac vážim dôveru a úprimnosť, ktorú do odpovedí vkladali.

Mamičky, ktorých odpovede nájdete nižšie, sa ozvali na výzvu uverejnenú na Facebookovom a Instagramovom účte Jazykovka. Inšpirovalo ma k tomu vypočutie podcastu Moje dieťa nerozpráva (Daniela Dušek). Každá z mamičiek dostala 10 otázok. Na otázky odpovedali dobrovoľne a v rozsahu akom chceli. Ich odpovede sú autentické, bez cenzúry, bez mazania, úpravy som urobila len v diakritike, gramatike, prípadne štylistike (ak sa slová viackrát opakovali, zmena slovosledu atď.).

Priznávam, že mnohé úprimné odpovede ma dojali. Niektoré z mamičiek mi dodatočne písali, že je to zároveň prvýkrát, kedy sa o tejto téme zdôverujú niekomu inému okrem blízkej rodiny. Že je to pre ne spôsob, ako to celé prijať. Že im to pomohlo uvoľniť emócie, ktoré v sebe dlhšie zbierali, pri písaní sa vyplakali, pousmiali, uvedomili si, že už prešli dlhú cestu a zosumarizovali všetky zmeny, ktoré za tú dobu nastali. A že dúfajú, že ich rady, tipy, skúsenosti a postrehy budú nápomocné aj pre iných rodičov.

A ja som už po prečítaní prvých získaných príbehov vedela, že svojich čitateľov si určite nájdu 🙂

Kvôli množstvu textu budú príbehy náhodne rozdelené do viacerých častí. Vopred „upozorňujem“, že aj napriek tomu je nasledujúce čítanie podstatne dlhšie ako tie, na aké ste zvyknutí. Ak by to bola kniha, bolo by to hneď niekoľko kapitol 🙂

Vzhľadom na citlivosť údajov si mamičky určili meno/pseudonym, pod ktorým chcú svoje príbehy uverejniť.

Aj keď som mala niekedy „potrebu“ dopísať za niektorou informáciou poznámku, nakoniec som sa rozhodla nedoplňovať nič a nechať to celé v pôvodnej verzii. Pravdepodobne sa k pár častiam vrátim dodatočne v niektorých článkoch.

Tak, poďme na to! Uchmatnite si troška času pre seba, uvarte čaj a začítajte sa do príbehov, ktoré vás uistia, že nie ste v tom sami.

SIMONA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Dcérka má 4,5 roka (05/2017). Výslovnosť stále nie je taká, aby jej cudzí ľudia boli schopní na 100% rozumieť. Problém je predovšetkým rýchlosť reči, keďže sa ponáhľa a potom “hltá” slová, okrem toho nemá zvládnutú hlásku “R” a hláska “L” je na polceste 🙂 Okrem toho je jej slovná zásoba a celková syntax reči oproti rovesníkom oklieštená. Síce hovorí v súvetiach, ale gramatika má svoje značné slabiny (skloňovanie, rozlišovanie rodov a podobne). Oneskorený vývin reči je v podstate jej jedinou diagnózou, inak je to zdravé, donosené, trochu roztržité, veľmi čulé a pohybovo viac než zdatné dieťa.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Blížili sa jej druhé narodeniny a stále hovorila len pár slov, aj to skomolených, resp. často hovorila iba prvú slabiku. Napríklad “pa” bola lopata, paradajka, panák atď. Slová nespájala do dvojslovných viet. Básničky, pesničky či rozprávky ju ani trochu nebavili. Nezaujímalo ju žiadne maľovanie, puzzle, lego ani nič podobné, najradšej lietala vonku, čo som jej, samozrejme, dosýtosti dopriala. Keď sa to ani po ďalších 6 mesiacoch nezmenilo, vypísala jej doktorka výmenný lístok k logopedičke s tým, že to určite neublíži a kým ju reálne prijmú, možno sa “problém” vyrieši sám.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Obmedzená slovná zásoba, neochota pracovať za stolíkom, nulová snaha opakovať po nás slová, zaostávanie v reči oproti rovesníkom.

4. Aké kroky ste (zatiaľ) podnikli, aby došlo k náprave (ráta sa akýkoľvek krok, za ktorý si zaslúžite (nielen od samej seba) pochvalu, napr. začala som rozprávať pomalšie, začali sme si viac čítať, vyhľadala som logopéda, čítala som si články….)?

Vo veku 2,5 roka nastúpila dcérka na pravidelné logopedické sedenia. Pani logopedička mi odporučila prečítať si Knihu o detskej reči, ktorá mi v komunikácii s dcérkou značne pomohla. Hovorila som pomalšie a tak, aby som mala v čase prehovoru jej plnú pozornosť. Začala som pre lepšiu zrozumiteľnosť hovoriť v jednoduchých vetách, z reči som sa snažila podľa možností vylúčiť zdrobneniny. S dcérkou som začala pracovať podľa pokynov logopedičky, motivovala som ju k reči, ak to bolo možné, plnila som jej želania až vtedy, keď sa mi to snažila povedať, nie len ukázať. Zaradili sme prácu za stolíkom na zlepšenie jemnej motoriky – pomaličky od pár minút do polhodinky a dlhšie – samozrejme za odmeny 🙂 Puzzle, navliekačky, skladanie lega, vytlačenie a zalaminovanie množstva materiálov na spájanie, rozširovanie slovnej zásoby, priraďovanie, kategorizovanie atď. Postupne sa vďaka vizuálnym materiálom učila gramatiku – množné číslo, akuzatív, privlastňovanie, inštrumentál…

Postupne sme sa prepracovali k súvetiam – ešte aj obyčajnú spojku “a” sme museli nacvičiť za stolíkom. O to viac ma však teší, že všetku takto nadobudnutú gramatiku začala plynulo používať v bežnej reči. Stále navštevujeme logopedičku 2x mesačne, ktorá jej dáva vždy úlohy, ktoré sa s ňou snažím do ďalšej návštevy zvládnuť. Pracujeme na sluchovej aj vizuálnej pamäti, ktorú má oslabenú, grafomotorike, priestorovej orientácii, sociálnych zručnostiach…

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Ja som ju prijala do tej miery, že si uvedomujem, že je to niečo, za čo nemôže a čo nerobí naschvál. Teda neviním ju, ale ani seba za to, že nehovorí ako rovesníci. Ale neprijala som to v zmysle, že by som nad ňou zlomila palicu s tým, že nikdy nebude hovoriť a načo sa budem snažiť. Skrátka verím, že prácou, ktorá je niekedy veľmi náročná pre nás obe, dosiahneme to, že bude viesť plnohodnotný život bez významnejších komplikácií.

6. Čo pomohlo reč napraviť/naštartovať? Pokojne viac tipov (napr. keď som ho zapojila viac do domácich prác, keď začal opakovať, keď sa hral s edukatívnymi kartami, keď začal chodiť na logopédiu…).

Práca za stolíkom, vizualizácia slov a využívanie toho, čo sme mali doma na učenie. Učenie nie len za stolom, ale aj pri činnosti – pri skladaní bielizne sme si hovorili, koho je – cvičili sme privlastňovanie, pri návšteve farmy sme si hovorili, čo zvieratká papajú a čo nám dávajú, pri prechádzke lesom sme sa učili, ktoré zvieratká sú lesné a aké farby majú listy, ako sa volajú kvietky… Celkovo som sa snažila splniť jej požiadavky až vtedy, keď ich nejakým spôsobom vokalizovala – hoc aj nie presne, ale skrátka niečo povedala. Zapracovali sme na jemnej motorike a na trpezlivosti ochotne pracovať za stolíkom.

Až sa sama začala pýtať “učiť sa” hneď, ako mladšia dcérka doobeda zaspala. To bol náš stály čas, kedy sme cvičili a postupne sa jej to úplne vžilo a vtedy spravila naozaj obrovský krok vpred.
Samozrejme, aj zaradenie do kolektívu prinieslo svoj úžitok, ale nemyslím, že by to bol nejaký extra krok vpred. Pochytila nejaké slová, ale zas že by to bolo také, že sa rozkecala do mesiaca navštevovania škôlky, to vôbec nie. Skrátka u nej to je trošku pracnejšie a tá reč sa na ňu “nelepí” ako na rovesníkov…

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Tešia ma jej pokroky. Keď sa jej niekoľko minút nezavrie pusa a hovorí naozaj k veci. Keď si vieme veci normálne vydiskutovať, dohodnúť sa, čo sa bude diať, čo sa jej páči a čo nie. Keď počujem, ako v bežnej reči krásne používa sykavky, ktoré sme pracne cvičili takmer pol roka. Keď ju vidia ľudia po dlhšej dobe a očividne jej rozumejú omnoho lepšie ako pri poslednom stretnutí. Také drobné radosti.

No a trápi ma to, že nevidím do budúcnosti. Či raz bude naozaj hovoriť zrozumiteľne tak, aby to pre ňu nepredstavovalo hendikep v živote, medziľudských vzťahoch, práci, rodinnom živote… Keby som videla, že to bude v pohode, tak by som si vedela viac užiť prítomnosť bez tej úzkosti, ktorá ma (hoc aj to nechcem) občas prepadne…

8. Akú (nevyžiadanú/najzbytočnejšiu) radu (príp. poznámku k reči vášho dieťatka a/alebo vášho prístupu) ste dostávali od okolia najčastejšie (napr. počkajte, má jesť menej čokolády, „málo“ sa mu venujete atď…)?

“Vieš, ale dieťaťu sa musíš venovať”. Toto ma vedelo/vie vytočiť do nepríčetnosti, lebo to dieťa do cca 3,5 roku neobsedelo pri telke dlhšie ako pár minút a bezo mňa pri samostatnej hre tak možno minútu, aj to jej fandím 🙂 Odmalička som sa s ňou hrala, všetky domáce práce robila vždy so mnou, všade chodí rovnako so mnou, keďže nemám starých rodičov na stráženie.

Namiesto jedného ihriska, kde mnohé deti strávia pomaly pol detstva, chodíme na výlety do lesa, na hrady, na rozhľadne, na túry, na spoznávačky miest a prírody. To dieťa zažilo toľko, čo mnoho detí nestihne za celý čas, kým nastúpia do školy. Vždy som jej hovorila, kde sme, čo ideme robiť, čo vidíme okolo seba, učila sa skúsenosťou. Odmalička sme si čítali knižky, spievala som jej, hovorila básničky, doma má veľa rozvíjajúcich hračiek a pomôcok, na ktoré nesadá prach ale sa s nimi aktívne hráme. Takže ma vie stále zamrzieť, keď má niekto pocit, že jej rečový deficit je spôsobený nedostatkom našej pozornosti. To je presne to, čo rodič “normálneho” dieťaťa nepochopí. Koľko hodín stálo to, aby bola tam, kde je dnes…

Mám aj mladšiu dcérku, ktorej reč naskakovala doslova zo dňa na deň sama a vo veku necelých 3 rokov s nami vedie plnohodnotnú konverzáciu. Bez toho, aby som musela vynaložiť nejakú extra snahu, viac menej sa len tak pri nás motkala a pracovala som s ňou oooomnoho menej, ako so staršou 🙂
Ale, žiaľ, tu asi platí, kto nezažil, nepochopí…

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Skôr by som začala cvičiť pravidelne oromotoriku. Tú očividne potrebuje ako soľ, lebo má problém s tým umiestniť jazyk tam, kam má. Ako každý sval, aj jazyk potrebuje pravidelné cvičenie a to prináša veľmi pekné výsledky. No, a mať väčšiu trpezlivosť. Aj keď ono je to niekedy takmer nemožné. Keď stokrát niečo zopakujete a cvičíte a na stoprvýkrát to stále nevie. Vtedy mám pocit, že mi vybuchne hlava…

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nečakajte! Ak sa vám čokoľvek nezdá, poraďte sa s lekárom, vypýtajte si žiadanku k logopédovi. Najhoršie, čo sa môže stať, že tam prídete zbytočne a reč príde sama. Nečakajte, že sa rozhovorí v škôlke, kolektíve, keď bude mať 4 či 5 rokov, lebo susedovie vnúča tiež nehovorilo a zo dňa na deň začalo recitovať básničky. Lebo potom vám možno ten čas možno bude chýbať…

ELEA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Dcérka, čerstvých 5 rokov. Dyslália. Porucha reči, ale môže byť spôsobená aj skrz neurofibromatózu, NF1, pretože má nádory zasahujúce rečové centrum. Komolí slová, vynecháva slová v básničkách, nesprávne vyslovuje, zle artikuluje, príliš rýchlo rozpráva.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

2. a 3. spojím. V roku jej bola potvrdená molekulárne NF1, ktorú zdedila po mne matke. V 2 rokoch magnetická rezonancia vykázala viacpočetné lézie na mozgu a zasiahnuté je aj rečové centrum. Aj keď sa snažím neporovnávať, na základe diagnózy sa snažím všímať si odchýlky v medzníkoch, v psychomotorickom vývoji atď. Oproti rovesníkom takmer vôbec nerozprávala, mala len pár slov: mama, tata, dodi (dedko), tululum ( semafor).

Napriek tomu, že mi okolie hovorilo, nech to neriešim, že v škôlke sa rozrozpráva, sme okrem neurológa navštívili aj psychológa a logopéda, aby sa vylúčili autizmus a iné diagnózy.
Začala som čítať ako jej s rečou pomôcť viac, čo robiť, čo nerobiť, veľmi nám pomáhalo komentovanie všetkého naokolo. Ja som ju napríklad nikdy neopravovala štýlom, že to je zle, ale povedala áno a použila správne slovo. Taktiež veľmi pomohlo vytlieskanie slova, doteraz to pomáha a funguje, slovíčko zrazu naskočí správne, keď si ho vytlieska pekne pomaly 🙂

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Trápilo ma to, lebo som sa bála nástupu do škôlky, že jej nebudú rozumieť učiteľky, ani spolužiaci, že zostane nepochopená a bude smutná, nešťastná a frustrovaná, pretože viem, že sa snaží a vždy sa snažila povedať to najlepšie ako vedela. Pomohlo by, že okolie ocení aj snahu a cestu k cieľu 🙂

Určite pomohlo ísť s rečou len o „schodík “ vyššie ako je rečová úroveň dieťaťa, dať jednoduchý pokyn a čakať. Taktiež čakať, kým sa dieťa „vykokce“. Tu priznávam, občas už aj ja strácam trpezlivosť, keď je to dokookola: A mamii, vieeeššš, a ticho 😀 tak jej do toho skočím, že čo a znova to zopakuje, že ale vieš 😀 reku nie 😀 proste vidím, že v tej hlavičke skladá vetu a hľadá ako pospájať tie slová 🙂 takže trpezlivosť. Určite vyhľadať logopéda, porozprávať sa s pediatrom, ak už chodí do škôlky s učiteľkami. Nedokončovať vety, nenútiť ho atď.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Starosť nástup do školy, ale nakoľko jej zle vychádzajú roky, tak verím, že tá veľká priepasť oproti rovesníkom sa zmenší 🙂 Radosť, že je aj ona na seba taká pyšná, keď sa jej podarí ťažké nové slovíčko, napríklad kolobežka, je na to tak pyšná, že to hovorí aj večer pred zaspávaním 🙂

Že to je len rozmaznaná, lebo spávala s nami, lebo nie je bitá ani inak trestaná, že nám skáče po hlave, že proste schválne sa mazná, je lenivá, všetko jej dovolíme…nech ju nechám samu, nech jej to dám až keď to pekne povie…Nech s ňou idem k nejakému normálnemu doktorovi – a nie myslená ako rada 😀 atď 🙂

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Myslím, si, že nie. Resp. nakoľko je s rečou široký súvis, napríklad už v tehotenstve a to som mala príliš stresujúce aj pôrod a tak, „snažila by som sa menej stresovať“. Ale to, žiaľ, už nijak neovplyvním 🙂 Ale odkedy je na svete medzi nami a má diagnostikovaný stav, aj na základe pozorovania lekármi, nami, že sme videli odchýlky, snažili sme sa to riešiť hneď 🙂

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Riešiť, nečakať 🙂 Popcorn sa pripravuje v tom istom hrnci (sáčku), pri tej istej teplote, v tom istom oleji a aj tak každé zrnko pukne v inú dobu 🙂
Zamerajte sa preto na svoju vlastnú cestu a na svoje vlastné dieťa 🙂

ALICA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Mám dve deti, starší syn má 4,5 roka a mladší má 16 mesiacov (ten ešte nerozpráva, len také ma, ham, tiež je to horšie ako ostatné deti). Starší syn aktuálne rozpráva veľa (mám pocit, že doháňa :)), niekedy je mu ešte ťažšie rozumieť – keď sa snaží rýchlo niečo povedať, tak to slovo skomolí. Nevie zatiaľ povedať pekne R ak sa na to sústredíme, tak to povie, ale keď mi niečo rozpráva, tak ho nepovie, resp. použije iné písmeno. Ešte mu veľmi dobre nejde K, napr. namiesto mamka povie ako keby mamta. My doma s manželom mu väčšinou rozumieme, ale starí rodičia majú problém, keď ho vidia po dlhšom čase. Mám pocit, že trošku horšie artikuluje, ale nakoľko rozpráva len rok, tak sa jeho reč stále zlepšuje.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

To, že nerozpráva, som si všimla keď sme sa stretávali so susedkami, ktoré majú deti v rovnakom veku ako je môj syn, rozdiel +/- 1-3 mesiace. Ostatné dievčatá rozprávali a môj syn nič, len mi ukazoval a „hovoril“ hm alebo nejaké iné citoslovce.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Dievčatá, s ktorými sme sa stretávali už rozprávali vety a môj syn stále nič. Inak bol veľmi pohybovo zdatný, najmä hrubá motorika, jemná bola ok.

So synom sme si veľmi veľa čítali, kúpila som miniatúry zvieratiek a snažila som sa ho naučiť aké zvuky vydávajú zvieratká a ako sa volajú. Čítala som si aj nejaké rady na internete a hľadala som logopédov, ale nikdy sme pri nijakom neboli.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Trápilo ma to veľmi a najhoršie na tom bol ten tlak rodiny z mojej strany, svokrovci to brali v poriadku, nakoľko aj manžel začal neskoro rozprávať, tým som sa upokojovala aj ja. Mňa osobne veľmi trápilo, keď sa syna každý pýtal (na ulici tety, vzdialenejšia rodina, susedia,…) „Ako sa voláš?“, „Koľko máš rokov?“ a ďalšie tie otázky a on len tak na mňa pozrel, ja som odpovedala a povedala som, že ešte nerozpráva a ten pohľad a sem-tam aj komentár, že ako je to možné a či je s ním všetko ok, veď už je veľký chlapec – to všetko pred ním, lámalo mi to srdce a aj on tak zosmutnel. Za mňa to bolo najhoršie, keď to mal niekto za potrebu komentovať pred ním, neviem či aj to sa nepodpísalo na ňom a pri cudzích ľuďoch sa neskutočne hanbí a schováva sa za moju nohu. Mne pri tom všetkom najviac pomáhal môj manžel, bol mi veľkou oporou a moje kamarátky, ktorým som sa mohla vyrozprávať. Je to náročné, keď dieťa nevie povedať, čo chce a čo mu je, mali sme kvôli tomu nedorozumenia.

Nám pomohla škôlka, tam sa rozrozprával. Chodí do súkromnej škôlky, komunikovala som s konateľkou a tá ma ubezpečila, že to neprekáža, že nevie rozprávať. Mala som z toho veľké obavy, nakoľko ja so synom sme sa naučili ‚komunikovať‘ a nevedela som ako to zvládnu v škôlke. No musím povedať, že to zvládli super. Syn začal chodiť do škôlky v júli a v novembri (to mal 3,5) začal rozprávať.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Najväčšiu radosť mám z toho, že už rozpráva (pochopí to asi len mama, ktorej dieťa tak dlho nerozprávalo). Starosti mi ešte robí tá výslovnosť, aby mu aj ostatní lepšie rozumeli.

Nevyžiadaných rád bolo veľa, no najviac sa ma dotkla, že sa mu malo venujem, že sa s ním nerozprávam. Bol to môj prvý syn a myslím si, že som sa mu venovala, čítala som si aj veľa kníh o výchove, montessori pedagogike…

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Neviem, čo by som urobila inak, asi by som vyhľadala logopéda a neváhala ho navštíviť (stále to zvažujem).

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Hlavne si to nevyčítať!!!

JANKA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Môj synček má 4,5 roka, pani logopedička mu určila dg vývinová dysfázia- expresívna porucha reči. Iné ťažkosti nemáme, ani sme nemali 🙂 Najprv to bol oneskorený vývin reči a iná jazyková porucha reči bližšie neurčená.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Prvýkrát som si to všimla, okolo 2 rokov. Rozprával málo, veľmi neopakoval, používal málo zrozumiteľných slov, zvukov.

Bol naše prvé dieťatko. On bol od narodenia dobré, bezproblémové bábätko. Pekne spinkal, papal, nemal žiadne bolesti bruška, šikovný, aktívny, zvedavý. Chodiť začal ako 10 mes.

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

V dvoch rokoch rozprával málo a neskladal 2-3 slovné vety. Pritom „rozprával“ veľa, ale svojou „hatlaninkou“, používal len slová a veľa ukazoval prstom, keď niečo chcel. Slová neboli veľmi zrozumiteľné a aj výslovnosť nebola správna – keď som mu povedala slovo, nevedel ho zopakovať vôbec alebo ho zopakoval nezrozumiteľne. Rád sa hral, smial, objavoval nové veci, mal rád ľudí, spoločnosť, výlety, deti.

Veľa som hľadala informácie na internete, čítali sme veľa. V 2,5 roku som informovala svojho pediatra, ten mi položil pár otázok na vyvrátenie autizmu, resp. či má alebo nemá nejaké znaky. Povedal, že chlapci začínajú rozprávať neskôr, že pokojne môžeme počkať do 3 rokov. Ja som aj tak nechcela a vyžiadala si výmenný lístok k logopedičke. K logopedičke sme sa dostali, keď mal takmer 3 roky.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Veľmi nás to trápilo a trápi nás, že stále to nie je ako u rovesníkov. Ale za ten rok urobil extrémny pokrok a vieme sa už normálne porozprávať, vie mi povedať, čo chce, čo sa mu páči a pod. Treba veriť sebe, ale aj dieťatku a všetko sa dá zvládnuť. Každý jeden deň a hlavne neporovnávať, brať to ako to je a ďakovať za to, že sme zdraví, pretože neexistujú dve deti, ktoré budú mať rovnakú diagnózu a u nich to bude všetko rovnaké.

Určite návšteva logopedičky, ktorú navštevujeme dvakrát v mesiaci, a ktorá nám ukázala ako s ním pracovať. Po par dňoch začal tvoriť dvojslovné vety. Každodenná práca s materiálmi od logopedičky plus rôzne aktivity, ktoré synčekovi denne pripravujem v rámci hry ako je posilňovanie jemnej motoriky, hrubej motoriky, kreatívne činnosti, strihanie, modelovanie, kreslenie, maľovanie a pod. Po roku a pol tvorí súvetia, výslovnosť nie je úplne v poriadku a aj na gramatike musíme ešte pracovať. Ale je to obrovsky pokrok.

Určite ešte edukatívne kartičky, toto nám najviac pomohlo pri učení nových slov a viet. Na kartičkách sa prakticky učil všetko – farby, čísla, abecedu, zvieratá a pod. Doteraz ich používame.

Ďalej rôzne hry (puzzle, trefl povolania a pod.), komentovanie všetkého, čo robíme, veľa sa ho pýtame – ale otvorene otázky, aby odpovedal celou vetou. Ak náhodou nevie začať, tak mu pomôžeme. Za posledný polrok aj špeciálna pedagogička, ktorá nám veľmi pomáha, navštevujeme ju raz do týždňa hodinu, ona s ním pracuje sama.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Najväčšiu radosť asi každodenný pokrok a progres, to, že sa pýta, zaujíma sa a ústa sa mu nezatvoria. Starosť asi to, aby sa mu deti nesmiali, a či to bude dobré a ako bude zvládať školu.

Asi len to či ešte „nerozpráva“?, keď bol mladší. Inak nikto sa nás na nič nepýtal, asi sme mali šťastie. Alebo sme to začali zavčasu riešiť a rodina o tom vedela.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Veriť svojej intuícii, rodičia alebo mama cíti, keď niečo nie je v poriadku. Možno vyhľadať logopéda už v 2 rokoch, aj keď my sme začali už v cca 2,5 roku.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nebáť sa informovať a vyhľadať odborníka a veriť dieťatku. A všetko bude dobré.

LUCIA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Dcérka ma 5 rokov a 5 mesiacov, je úplne zdravá. V 4 rokoch bol u logopedičky diagnostikovaný oneskorený vývin reči. Aktuálne je najväčší problém skloňovanie a gramatika, výrečnosť je všeobecne slabšia, trvá jej dlhšie než povie čo chce, popremýšľa, opraví sa.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Začala rozprávať až tak v 2,5 roku, postupne sa to rozbehlo, ale pretrvávali problémy s prehadzovaním slabík v slovách. A neskôr som mala možnosť počuť rozprávať jej rovesníkov v 3 či 3,5 rokoch, no veru bol to veľký rozdiel (stále vlastne aj je). Tí rovesníci napríklad mali oveľa horšiu výslovnosť (dcérka nevedela len L a R), ale súkali zo seba súvetia a gramaticky úplne správne, ovládali naspamäť básničky atď.. toto naša dcérka vôbec, doteraz nerecituje, asi ani nebude 😁🤷🏻‍♀️

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

Príznaky boli teda hlavne to prehadzovanie slabík v slovách – spivany/špinavý a podobne. Jednoslovné odpovede, málokedy povedala, čo bolo v škôlke, čo robili, ako sa mala. Tieto veci mi ale, žiaľ, naplno zarezonovali až keď som sa dozvedela diagnózu a pani logopedička mi o tom povedala viac. Toto ma mrzí dodnes, že som mala byt aktívnejšia a viac si všímať 😔

Objednali sme sa na logopédiu a diagnóza bola na svete za 20 minút. Trošku ma to prekvapilo, či sa to dá takto jednoducho zhodnotiť, ale predsa to študujete tak viete lepšie ako my rodičia 😊 a musím povedať, že zhodou okolností sme za ten čas navštívili ešte ďalšie 2 doktorky a našťastie sa podarilo vrátiť k tejto prvej, ktorá ju zdiagnostikovala, lebo je skvelá.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Výčitky čo som urobila zle mám, samozrejme, doteraz. Ale môj drahý manžel, ktorý ma pravdepodobne rovnakú vadu (sme na to prišli pri hodnotení príznakov 😂), mi stále pripomína že tak sa nebude vedieť vyjadrovať na 120%, bude vedieť iné veci, môže byt vrcholová športovkyňa, vedkyňa, zverolekárka, čo si len zaumieni. No a asi nebude moderátorka v telke 🤷🏻‍♀️ rovnakú podporu máme aj u našej pani logopedičky…vždy ma povzbudí, keď vyjadrím obavy.

Keď sa trošku ostrieľala a prekonala hanblivosť a našla si prvých kamarátov. S nimi musí komunikovať, vyjadriť, čo sa jej nepáči alebo páči. Prekonala tú obavu z toho, že čo ak povie zle. Teraz už ide sama a komunikuje aj s cudzími ľuďmi, porozpráva príbeh, čo zažila atď.. Paradoxne asi som jej veľmi ja nepomohla, aspoň to tak nepociťujem 🤷🏻‍♀️ básničky síce stále nerecituje, ale prekročila hranicu “radšej nič nepoviem”. Trénujeme denne gramatiku, predložkové väzby, výslovnosť L a R, ale aj pamäť a rozprávanie viet a súvetí. Ale vlastne neviem, či práve toto jej pomohlo, nie som si vôbec istá, musím sa priznať.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Radosť je to, keď vidím, že prekračuje hranice, je sebavedomá (vlastne asi to denne plnenie zadaní a následná pochvala ju posúva vpred aj v tom zmysle, že sa stáva sebavedomejšou). Starosti sú hlavne to ako zvládne školu, čítanie, písanie, hlavne odpovede pred tabuľou 😱😱 bojím sa, aby kvôli tomu, nedajbože, nebola vysmievaná alebo šikanovaná 😔

Nenazvala by som to nevyžiadanou radou, ale to, keď mi ľudia hovorili, že však v pohode rozpráva, kde vidím problém, netreba chodiť k logopédovi, čo stresujem a podobne 🤦🏻‍♀️ ani pani učiteľky v škôlke mi nič nepovedali, oni hodnotili len výslovnosť, toto ma aj veľmi sklamalo. A ďalší fail je, keď niekto povie rodičovi dieťaťa, ktoré nerozpráva alebo ťažko rozpráva, že veď počkaj, ešte ta budú uši bolieť 😖 no čo by sme my za to dali…

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Určite áno, podchytila by som to skôr, prečítala by som si skôr o ľudskej reči, zmenila by som prístup, keď mala 2 či 2,5 roka. Mali mi už vtedy blikať kontrolky.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Och, toto nebude 1 rada 😁 ja som veľká perfekcionistka, takže treba urobiť čo sa dá, aby svojmu dieťaťu s rečou pomohli. Osloviť odborníka, pracovať na tom, nevzdať sa, keď dieťa bojkotuje tréningy, hľadať cestu a hlavne PRIJAŤ ten fakt, že majú takéto dieťa a postaviť sa tomu čelom 😊❤️

KORNÉLIA

1. Koľkoročné dieťa máte a aké má aktuálne jazykové ťažkosti (príp. aké má iné zdravotné ťažkosti, ak sú ťažkosti v reči len príznakom niečo iného)?

Mám 4,5 ročného chlapca. Po oneskorenom vývine reči sa od leta začal zajakávať. Iné ťažkosti zdravotné nemá.

2. Kedy ste si prvýkrát všimli, že je niečo „inak“ (najmä z hľadiska reči, príp. aj v rámci inej zdravotnej diagnózy, ktorú vaše dieťatko má)?

Ani v dvoch rokoch nenapodobňoval zvuky zvierat, mal pár funkčných slov, ale nerozprával. Chodil do jaslí, ale tie mu v rozprávaní nepomohli. V 3 rokoch začal chodiť do normálnej škôlky, kde nás p. učiteľka upozornila, že vôbec nerozpráva, ani keď sa ho opýtajú na jednoduché otázky, napr. Ako sa voláš?

3. Aké boli (prí)znaky, na základe ktorých ste si to všimli?

To boli už tie príznaky oneskorenia. A hlavne aj porovnanie s inými rovesníkmi. Zajakávanie sme si, samozrejme, všimli hneď.

Na oneskorený vývin reči sme odborníka nevyhľadali. Pilne sme doma pracovali, začali si ešte viac čítať ako doteraz. Prestal chodiť do škôlky (pandémia) od marca do septembra a jednoducho dozrel. Pri nástupe v septembri už rozprával. Prestala som ho ale nútiť robiť zvuky zvierat, jednoducho to nevedel ani keď mal tri a prestala som to riešiť. Asi ho to jednoducho nebavilo. Vedel skôr vymenovať planéty ako to, ako robí kuriatko. Tie zvuky zvierat asi nevie doteraz 😀

Pri zajakávaní sme už vyhľadali odbornú pomoc. Chodíme už druhý mesiac.

5. Ak vás to trápi(lo), čo (by) vám pomohlo prijať to, že reč nie je taká aká „by mala byť“, „akú majú rovesníci“ a pod.? Ako sa to dá „zvládnuť“?

Ťažko som zvládala oneskorenie, keď som videla najmä synovca o rok mladšieho, ktorý má doteraz až neuveriteľnú slovnú zásobu. Čo sa týka zajakávania, brala som to ako tragédiu, až takú, že mi bolo odporúčané logopedičkou vyhľadať odbornú pomoc psychológa. Toho som nevyhľadala, ale je pravda, že veľmi mi v tomto pomohla rodina a najmä manžel. Takže pomohla mi najmä podpora rodiny, pomôže počuť, že to nie je vaša chyba. Lebo predsa, myšlienky sú všelijaké a obviňovanie seba je veľké.

Naštartovať reč pomohlo netlačiť na pílu, všetko doma komentovať, hovoriť pomalšie. Pri zajakávaní pomohlo viacero faktorov, povinný obedný spánok, pomalšie rozprávanie, pomenovanie pocitov, jasné pravidlá. Nateraz sme zajakávanie potlačili, ale ešte nie je vyhraté.

7. Čo vám ohľadne reči vášho dieťaťa robí najväčšiu radosť/starosť?

Stačí rozvitá veta bez zakoktania a mám chuť otvoriť šampanské 🙂 Alebo keď ide niečo rozprávať cudzím ľuďom a oni ho hneď pochopia 🙂 to je radosť.

Ach jaj, tých nevyžiadaných rád milión. Ako som zle robila, púšťala mu rozprávky, chodila na montessori dielničky, málo kojila, cisárky rez, cvičili vojtovku… všetko bolo zle 🙂 Pri zajakávaní rady tipu, že ho stresujem, že sme ho vyľakali niečím a pod. Plus rady na internete, lebo každý si pri zajakávaní začne hneď googliť. Asi 90% tých rád, čo pri zajakávaní robiť nám logopedička zakázala.

9. Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?

Upokojiť sa a vyhľadať odbornú pomoc. Googlenie ani reči iných ľudí nám nepomôžu.

10. Ak by ste mali dať rodičom detičiek s podobnými ťažkosťami len jednu radu, aká by to bola?

Nevadí! Toto mi môj muž v časoch mojej najväčšej krízy vravel. A ešte: pozri sa, náš nerozpráva/zajakáva sa, čo by za to dali niektorí rodičia naozaj chorých detičiek. Keby toto bol ich najväčší problém.

Rady, tipy a skúsenosti mamičiek detí s jazykovými ťažkosťami (1.časť)

SIMONA

ELEA

ALICA

JANKA

LUCIA

KORNÉLIA

Najčítanejšie články