Niekedy sa stane, že sa náš rečník vráti rečovo o niekoľko rokov naspäť. Zrazu je to opäť malé „bábätko“, ktoré už zabudlo, že dokáže rozprávať. Šušle, používa príliš veľa zdrobnenín, vyjadruje sa zvukmi. Ak sa niektorý z jeho kamarátov zajakáva, môže po ňom opakovať zajakávanie aj on. Alebo napodobňuje rôzne rečové „zlozvyky“ – kričí, šepká, počas rozprávania dáva jazyk medzi zuby, vymýšľa si slová… Je vám táto situácia známa?

Dobrou správou je: Opakovanie reči po niekom môže byť len prechodným stavom, nakoľko je to v mnohých prípadoch nevedomé a tak ako sa to objavilo, tak to spontánne aj odoznie.

V prípade, že zhoršenie reči trvá len chvíľku, stačí, ak parafrázujeme (vlastnými slovami prerozprávame) to, čo nám práve dieťa povedalo – poskytneme mu tak správny rečový vzor.


Ale čo, ak to trvá už dlhšie?


VIE O TOM?

Je dôležité vedieť, či si dieťa uvedomuje, že zrazu rozpráva inak. Mnohí rodičia ostanú prekvapení, keď zistia, že ich dcéra či syn si toho nie je vedomý/á a dokonca ani nedokáže rozlíšiť svoju reč od tej „novej“. Preto sú naše pripomienky „Rozprávaj normálne“ zbytočné. A zároveň – čo znamená „normálne“? Myslíte, že vie dieťa na základe tejto otázky čo má robiť?

…a ako reagovať?

Skúste nový „zlozvyk“ najskôr zvedomieť. Povedzte „Teraz rozprávaš ako Maťko“ alebo „A teraz opäť rozprávaš ako ty – to je náš Miško“. Snažte sa nezosmiešniť jeho spôsob prejavu – aj keď sa vám vôbec nepozdáva. Taktiež sa neodporúča komentovať to ako „zlú, škaredú, bábätkovú reč“.

Aby ste svoje dieťa neprerušovali, keď rozpráva, skúste sa vopred spoločne dohodnúť na nejakom neverbálnom znaku, ktorým dáte najavo, že „preplo“ na reč, ktorá nie je jeho – napr. si chytíte ušný lalôčik, spojíte si ukázováky…čokoľvek, čo vám spoločne napadne.

Toto je však len vonkajšia forma vyriešenia danej situácie, ktorá nevysvetľuje pravú príčinu (v prípade, že daný zlozvyk trvá dlhšie).

PREČO TO ROBÍ?

Dôležitejšie ako vedieť, čo máme my, dospelí, robiť a ako reagovať je zistiť, prečo to dieťa robí. Hľadať skutočnú príčinu „opakovania“. Našimi reakciami spomínanými vyššie totiž riešime len symptóm, nie skutočný dôvod, ktorý sa za ním skrýva. A to, v konečnom dôsledku, nie je také efektívne a nezohľadňuje skutočné potreby dieťaťa.

„Zhoršenie“ reči môže byť dôsledkom zmien, ktoré sa u dieťaťa v poslednom období udiali. Objavuje sa tento „zlozvyk“ len pri mame/ocovi/doma/vonku alebo vtedy, ak niekto od dieťaťa niečo vyžaduje?

Ak takto dieťa reaguje na zaťažujúce obdobie, snažme sa mu zabezpečiť také podmienky, aby nebolo v strese.

AKO BÁBÄTKO

Veľmi často opakuje dieťa reč po svojom mladšom súrodencovi. Jedna z najčastejších príčin je tá, že túži po našej pozornosti. To je jeho nevedomý spôsob, ktorým dáva najavo: „Mama, tata, tu som, všímajte si ma, venujte sa mi!“. Nevadí mu, že „odmenou“ je okríknutie od rodiča – aj tým predsa docielilo to, čo chcelo (tzv. negatívna pozornosť od rodiča).

Často prichádza nový zlozvyk v rozprávaní spolu s narodením malého bračeka či sestričky. Pozornosť je nasmerovaná na bábätko a tak sa mu snaží starší súrodenec čo najviac pripodobniť . Týmto prejavom v reči nám dáva vedieť, že aj ono potrebuje našu starostlivosť – istým spôsobom ešte viac ako pred narodením najmladšieho člena rodiny. Môže ísť do regresu, pretože keď bolo malé, nemuselo nič „robiť“.

…a ako reagovať?

Naplňme dieťaťu jeho potrebu a túžbu po našej pozornosti. Vyhraďme si denne čas špeciálne pre naše staršie dieťa. Aspoň 30 minút, ktoré by patrili len jemu, čas, pri ktorom by sme neboli nikým iným ani ničím iným vyrušovaní a najmä – mysľou pri ňom plne prítomní.



AKO KAMARÁT

Otázka „Prečo to robí?“ sa naskytá aj v prípade, ak opakuje reč po kamarátovi. Snaží sa získať jeho pozornosť? Má ten kamarát niečo, čo on nie – napr. pozornosť od iných ľudí, úľavy? Chce byť ním obľúbený? Chce byť (obľúbený) ako on? Prečo?

Niekedy môže súvisieť zhoršenie reči so snahou priblížiť sa svojmu kamarátovi, ktorého v kolektíve ostatné deti odmietajú a nechce ho v tom nechať „samého“ – rečovo sa zníži na jeho úroveň, príp. sa začne zajakávať tak ako jeho kamarát.

…a ako reagovať?

V prvom rade hľadáme možnú príčinu, potrebu dieťaťa ukrytú v pozadí. Napríklad v prípade, ktorý je spomenutý ako posledný sa predpokladá, že dieťatko je empatické, vnímavé a citlivé – tam je vhodné poukázať, že každý máme rôzne ťažkosti a že sú rôzne spôsoby (uviesť konkrétnejšie vzhľadom na situáciu) ako druhým pomôcť.


INÉ „BENEFITY“

Alebo chce dieťa nevedome docieliť iné (spoločenské) výhody? „Opak“ pozornosti? Napríklad ak bude rozprávať „horšie“, v škôlke sa s ním budú deti menej rozprávať a môže sa hrať samo, nemusí recitovať na besiedke… Aj v prípade, ak je na dieťa vyvíjaný príliš veľký nátlak a dôraz na reč, môže dať takýmto znakom najavo, že nevládze.

…a ako reagovať?

S posledným spomenutým prípadom sa stretávame aj v logopedickej praxi. Vtedy je vhodné vyhradiť si v domácom prostredí len určitý čas na trénovanie, aby dieťa nemalo pocit, že sa celý deň „musí učiť logopédiu“.

AKÉ POCITY Z TOHO MÁME MY?

A posledná oblasť – prečo je to pre nás, rodičov, také dôležité? Čo je v skutočnosti v pozadí? Strach o vývin reči nášho dieťa? Hanba, že takto rozpráva a čo povedia ostatní? Sklamanie, že nie je taký/taká ako sme si predstavovali? Sme nahnevaní, že to musíme riešiť – nemáme čas, energiu, financie na odborníkov?

Buďme k sebe úprimní. Samozrejme, hľadanie odpovedí na tieto otázky nevyrieši situáciu, ale pomôže nám porozumieť sebe samým.  A len vtedy, ak rozumieme lepšie sebe, môžeme rozumieť aj potrebám a emóciám svojho dieťaťa.


Prekvapilo vás, čo všetko sa môže skrývať za tým, keď sa dieťa „zhorší“ v reči? Príčin môže byť naozaj veľa (ešte viac ako sme ich tu uviedli). Snahou tohto článku bolo predstaviť tému z viacerých uhlov pohľadov. Lebo aj na celkom jednoduchú otázku môže byť veľa odpovedí.

Za veľkú odbornú pomoc, rady a tipy pri písaní tejto témy ďakujem mojej kolegyni, detskej psychologičke Slávke Šupejovej.