Sú situácie, kedy dieťaťu nerozumieme. Nezávisiac od veku a/alebo úrovne jeho jazykových schopností (i keď deti so slabšími jazykovými schopnosťami majú častejšie a prudšie záchvaty hnevu (1)).

Niekedy nie sme naladení na jednu vlnu. Niekedy nám ujde pozornosť a stratíme niť rozhovoru, čo dieťa rýchlo zaregistruje. Niekedy sa aj snažíme, sústredíme, ale nedokážeme rozoznať, čo nám ten náš človiečik chce povedať.

A tak stratí trpezlivosť.

„Mama, tata, chcem vám niečo povedať! Ako to, že mi nerozumiete?!“, dáva najavo svojím správaním. Svoj pokus o komunikáciu tak veľakrát vzdáva. Ako reagovať?

TÝKA SA RÔZNYCH SKUPÍN DETÍ

Najmä deti s narušenou komunikačnou schopnosťou sa často stretávajú s neporozumením zo strany druhého komunikačného partnera.

Podobné situácie zažívajú aj deti, ktorých vývin je primeraný, ale aktuálne dozrievajúce jazykové schopnosti im neumožňujú dostatočne sa vyjadriť.

Ale netýkajú sa len malých detí. Podobné nedorozumenia majú aj školáci s výraznejšou artikulačnou poruchou, zajakavosťou či jazykovými deficitmi, ktoré im bránia vyjadriť obsahovo to, čo potrebujú.

NEVHODNÉ REAKCIE

Psychologička Slávka Šupejová, ktorá má s deťmi s narušenou komunikačnou schopnosťou bohaté skúsenosti tvrdí, že takýto emočný stav netreba ignorovať, dieťa zaň trestať („Nehnevaj sa, lebo ti nepustím večer telku.“) a ani mu úplne zakazovať prejavovať svoje negatívne emócie („Nebuď smutný.“ „Neplač.“).

Ani bagatelizovanie situácie (podceňovanie, zľahčovanie, napr. „Veď to nie je dôvod aby si sa hneval.“, „Ako vtipne si to povedal – jasné, že som potom nerozumel.“) nie je v takomto stave pre dieťa vhodný spôsob ako mu vyjadriť svoje porozumenie – práve naopak.

„Ak budeš rozprávať takto aj naďalej, nezoberú ťa do školy.“ „Keď ti nebude nikto rozumieť, deti sa nebudú s tebou hrať.“ Frázy, ktorými sa niektorí rodičia snažia podporiť svoje dieťa v rozprávaní majú úplne opačný efekt. Tlak na dieťa sa môže veľmi ľahko preniesť do strachu z rozprávania, vyhýbaniu sa komunikácii alebo jej obmedzeniu len na pár slov.

Neobviňujte dieťa, ak ste mu neporozumeli. Pravdepodobne totiž vyskúšalo všetko, čo bolo v jeho aktuálnych schopnostiach a možnostiach, aby svoje potreby a žiadosti vyjadrilo. Ale nedokázalo to takou formou, aby ste mu porozumeli.

To, čo nedokáže vyjadriť slovne sa môže následne prejaviť v jeho správaní, čo môžete ako rodičia zvyčajne zachytiť i v prejavoch jeho emócií. Najčastejšie to dieťa prejavuje hnevom a/alebo smútkom, príp. rezignáciou a odchodom z komunikácie.

OPÍŠTE, ČO VIDÍTE

Najvhodnejšou reakciou je opísať, čo sa deje  – čo „vidíte“ okom pozorovateľa. Vetou „Hneváš sa (si smutný/sklamaný…), že ti nerozumiem“ dáva rodič najavo, že sa snaží porozumieť, čo jeho dieťa cíti.

Keď majú emócie u dieťaťa navrch, ich pomenovanie je najprijateľnejšou formou ako pritiahnuť jeho pozornosť. Dávate mu najavo, že i keď ste neporozumeli jeho verbálnemu prejavu, ste pri ňom a snažíte sa mu porozumieť.

Čo by vám povedalo dieťa, keby sa vedelo vyjadriť? Pomenujte to. „Veľmi by si mi chcel niečo povedať“ znamená, že sa chcete k svojmu dieťaťu čo najviac priblížiť.

NIE VŽDY ZISTÍTE, ČO VÁM DIEŤA CHCELO POVEDAŤ

A čo ďalej?

Emócia, ktorá práve u dieťaťa vznikla je dôsledkom neodovzdania komunikačnej správy, informácie. Komunikačný partner neporozumel tomu, čo dieťa chcelo vyjadriť, čo je neuspokojivý stav pre obe strany. Následné zahltenie dieťaťa veľkým množstvom otázok so snahou zistiť, čo malo byť obsahom správy (v domnienke, že mu tým pomôžeme), môže emóciu vystupňovať (a zároveň od nej odpútať pozornosť) – najmä, ak nemá úspešný koniec.

Čo môže fungovať je výzva rodiča na zopakovanie/ukázanie, čo malo dieťa na mysli. Ak ani v tomto prípade nedôjde k porozumeniu a dieťa je naďalej frustrované (je nahnevané, smutné, sklamané…), nie je cieľom ďalší prúd otázok, ale byť v tom momente pri ňom – prestať robiť to, čo robíme, ak dovolí, objať ho, hladkať ho, ak nie, byť pri ňom, znížiť sa na jeho fyzickú úroveň (kľaknúť si, čupnúť si, sadnúť si vedľa neho…).

Po odznení emócie sa k tomu dieťa, ak bude chcieť, samo vráti.

Aj prirodzená frustrácia je súčasťou života, objaví sa ešte veľakrát, preto nie je vhodné vyhýbať sa negatívnym emočným prejavom.

KONTEXT JE KĽÚČOVÝ

Nenúťte ho opakovať slová ešte raz, príp. gramaticky a/alebo artikulačne správne.

Ak je dieťa slabšie zrozumiteľné, môžete po častiach prerozprávať to, čo vám práve povedalo – nepriamy spôsob ako si overovať, či rozumiete, čo povedalo. Keď sa v niečom pomýlite, dieťa vás samo opraví, upresní svoju informáciu alebo ju (bez vyzvania) prerozpráva inak.

Veľkým pomocníkom je (vždy keď sa to dá) venovať dieťaťu plnú pozornosť, keď niečo rozpráva. Zachytenie kontextu je kľúčové. Meniť náhle témy rozhovoru (alebo hovoriť o viacerých témach súčasne) preto nie je dobrý nápad – a ani my dospelí by sme im v tom nemali byť nesprávnym vzorom. Deti majú so situáciami, predmetmi či osobami rôzne asociácie, akurát na rozdiel od nás, dospelých, ich nevedia vnútorne regulovať a preto ich hneď aj verbalizujú.

PRVOTNÁ SNAHA JE ZMENIŤ REAKCIU RODIČA

Uvedenými tipmi môžete zmeniť to, ako reagujete vy, nie sú riešením pre dieťa. Reakcia rodičov má (okrem iného) zásadný vplyv na vzťah dieťaťa k reči ako takej. Ak sa bude napriek svojim nedokonalostiam cítiť porozumené, bude mať stále snahu zdieľať s vami i s okolím svoje túžby, myšlienky, potreby.

Ďakujem mojej kolegyni, psychologičke Slávke Šupejovej, za cenné rady a tipy ako pracovať s detskými emóciami.

(1) Brittany L. Manning, Megan Y. Roberts, Ryne Estabrook, Amélie Petitclerc, James L. Burns, Margaret Briggs-Gowan, Lauren S. Wakschlag, Elizabeth S. Norton. Relations between toddler expressive language and temper tantrums in a community sample. Journal of Applied Developmental Psychology, 2019; dostupné online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC7946112/